Kategória: Pyroklastické

Typ: Ignimbrit

Všeobecné: Lapillový tuf je spevnená pyroklastická hornina s obsahom lapíll > 75 %. Lapilly sú pyroklasty o veľkosti 2 – 64 mm vznikajúce rozrušovaním okolitého materiálu pri vulkanickej erupcii. Môžu to byť jednotlivé kryštály, skupiny kryštálov, vulkanické sklo, alebo úlomky hornín. Najjemnozrnnejšími pyroklastmi sú popolové zrná s veľkosťou častíc < 2 mm. Okrem popola môže tuf obsahovať aj hrubozrnnejší pyroklastický materiál ako sú vulkanické bomby - zaoblené pyroklasty s povrchom “chlebovej kôry”, väčšie ako 64 mm, v čase vzniku a transportu čiastočne alebo úplne roztavené a bloky - ostrohranné pyroklasty väčšie ako 64 mm, v čase vzniku v pevnom stave. Lapillový tuf môže vzniknúť napadaním pyroklastík počas erupcie, alebo uložením z pyroklastických prúdov. Genetický termín pre uloženiny popolovo-pemzových pyroklastických prúdov je ignimbrit. Podľa teploty vzniku pri ich uložení môžu byť ignimbrity zvárané – welded, alebo nezvárané – non welded. Pre zvárané ignimbrity je typická prítomnosť sploštených fiamme, najčastejšie sú to deformované fragmenty pemzy, ktoré sa plasticky deformovali účinkom tepla a váhy nadložných pyroklastík. Lapillový tuf z Ipolytarnóc patrí k mohutným tufovým komplexom v oblasti Panónskeho bazénu. Pochádza z 10 – 40 m hrubého vrstevného sledu ignimbritov, ktoré sa v staršej literatúre označovali ako ryolitová tufová formácia Gyulakeszi, alebo „Spodný ryolitový tuf“ (Lukács et al., 2018; Pálfy et al., 2007). Podľa najnovšieho litostratigrafického členenia bola ryolitová formácia Gyulakeszi premenovaná na ryolitovú lapillovú tufovú formáciu Tihamér (Lukács et al., 2022). Priestorovým rozšírením zasahuje aj na Slovensko, kde sa lapillové tufy vyskytujú v Bukovinskom súvrství (Vass et al., 2002), s najznámejšími lokalitami Mučín a Lipovany, ktoré datovala Šarinová et al. (2021). Ignimbrity na lokalite Ipolytarnóc patria k produktom explozívneho kremičitého vulkanizmu Miocénneho veku (17,4 - 17,2 Ma)(Karátson et al., 2022, Pálfy et al., 2007, Lukács et al., 2018). Nachádzajú sa v nadloží pieskovcov, v ktorých boli v roku 1900 objavené fosílne stopy stavovcov a vtákov. Lokalita je preslávená týmito paleontologickými nálezmi, ktoré sa zachovali v pôvodnom brehu rieky vďaka vulkanickej erupcii, ktorá okamžite prekryla piesok hrubou vrstvou ignimbritov. Zdokumentovaných tu bolo 3000 fosílnych stôp od 11 druhov živočíchov (Kordos, 1985). Zdrojom lapillových tufov bolo vulkanické centrum Eger v súčasnom Maďarsku, Počas tejto erupcie vzniklo viacero pyroklastických prúdov, z ktorých minimálne 3 zasiahli až na územie Ipolytarnócu. Typom erupcie – plínijská erupcia, sa erupcia vulkanického centra Eger s Indexom vulkanickej aktivity VEI > 7 (Volcanic explosivity index, maximálna hodnota je 8), podobala výbuchu Vezuvu v roku 79 n.l. (Karátson et al., 2022). Výbuch Vezuvu mal však o niečo nižší VEI index, medzi 5-6. Teplota pyroklastického prúdu sa počas transportu znižuje. V Pompejách a Herkuláneu, nachádzajúcich sa v tesnej blízkosti Vezuvu, zahynulo mnoho ľudí pod horúcimi pyroklastickými prúdmi. Vulkanické centrum Eger, ktoré je považované za zdroj v prípade Ipolytarnócu, je od tejto lokality v súčasnosti vzdialené 75 km. V čase, keď sa pyroklastické prúdy dostali až k dnešnému Ipolytarnócu, boli už chladnejšie. Preto sa na lokalite zachovali celé nezuhoľnatené kmene a vetvy stromov, listy (Hably, 1985) a tiež stopy živočíchov (Kordos, 1985). Predpokladá sa, že pri erupcii bolo pokryté územie o rozlohe 1650 km² a celkový objem ignimbritov bol 99 km³, čo zodpovedá 58 km³ magmy (Karátson et al., 2022). Podobnými erupciami s indexom VEI = 7 boli v nedávnej histórii erupcia vulkánu Taupo na Novom Zélande v roku 232 (30 km³ magmy) a Minojská erupcia Santorini v neskorej dobe bronzovej (82 km³ magmy). Ipolytarnóc je dnes oprávnene považovaný za „starodávne Pompeje“, je prírodnou chránenou oblasťou a súčasťou geoparku Novohrad-Gemer.

Pôvod názvu: Povôd názvu tuf je v talianskom slove tufo a francúzskom slove tuf. Termín tuf objasňuje po prvýkrát Phillips v roku 1818 (Phillips, 1815). Názov slova lapilla pochádza z latinského lapillus – malý kameň (Lyell, 1835). Termín ignimbrit vymyslel Marshall (1932) a je zložením dvoch latinských slov ignis – oheň a imber – sprcha.

Lokalita: Ipeľský Trnovec (maďarsky Ipolytarnóc), Novohradská župa, Maďarsko (vzorka z archívu V. Konečného)

GPS: 48° 14' 12" N, 19° 39' 25" E

Hlavné minerály: Pyroklasty tvorené úlomkami skla (pemza a jej fragmenty - glass shards), minerálov - kryštaloklasty (kremeň, plagioklas – An_30-50, biotit), hornín – litoklasty vulkanického (vitrofyrické litoklasty a rekryštalizované sklá) aj nevulkanického pôvodu (prachovce, kalovce (mudstone) a ílovce). Pyroklasty sú tmelené jemným vulkanickým popolom tvoreným úlomkami skla, často premenenými na ílové minerály.

Akcesorické minerály: Apatit, zirkón, allanit, ilmenit.

Klasifikácia: Lapillový tuf sa klasifikuje na základe modálneho zloženia v polymodálnej klasifikácii pre pyroklastické horniny podľa obsahu blokov/bômb, lapíll a popola (Fisher, 1966), kde sa premieta do poľa s modálnym obsahom popola a lapíll < 75 % a obsahom blokov/bômb < 25 %. Novú klasifikáciu ignimbritov z hľadiska objemu vulkanického materiálu popolovo-pemzových prúdov a plochy ich rozptylu v teréne publikovali Giordano & Cas (2021).