Vulkanické horniny

Ich vznik je vždy spojený s vulkanickou činnosťou. Sú to horniny, ktoré kryštalizujú z lávy na zemskom povrchu, alebo z magmy umiestnenej veľmi tesne pod povrchom.

Vulkanické horniny sú pomenované podľa rímskeho boha ohňa Vulcana. Ich vznik je vždy spojený s vulkanickou činnosťou. Sú to horniny, ktoré kryštalizujú z lávy na zemskom povrchu, alebo veľmi tesne pod povrchom. Ich minerálne zloženie je ťažko definovať voľným okom. Vyznačujú sa teda typickou afanitickou textúrou a spôsob ich klasifikácie je o niečo komplikovanejší ako u plutonických hornín. Ak sa dá určiť minerálne zloženie, používa sa modálna QAPF klasifikácia pre vulkanické horniny. Ak sa minerálne zloženie nedá určiť, musí sa použiť TAS diagram založený na chemickom zložení horniny. Mnohé špecifické typy vulkanických hornín majú svoje samostatné postupy klasifikácie, ktoré sú uvedené vždy pri konkrétnej hornine zahrnutej v tomto elektronickom atlase. Vulkanické horniny sú bohaté na fluidnú fázu (CO₂, H₂O, SO₂, F a Cl), ktorá pri poklese tlaku unik=a, pričom vzniká typická pórovitá a vezikulárna textúra. Druhotným vyplnením týchto prázdnych priestorov nadobúda hornina mandľovcovú (amygdaloidnú), prípadne miarolitickú textúru. Vulkanické horniny formované na povrchu vykazujú prúdovitú (fluviálnu) textúru odzrkadľujúcu smer tečenia lávy. Špecifickou textúrou najmä kyslejších výlevných hornín je sférolitická textúra. V týchto horninách je často prítomné vulkanické sklo. Podľa podielu vykryštalizovaných minerálov a vulkanického skla rozoznávame hemikryštalickú a sklovitú (hyalínna = vitritická) štruktúru, kde sklo prevláda. Vulkanické horniny sa častokrát vyznačujú prítomnosťou väčších porfyrických výrastlíc - fenokryštálov v jemnozrnnejšej základnej hmote - matrix. Táto nerovnomerne zrnitá - porfyrická - štruktúra je výsledkom postupnej kryštalizácie vulkanickej horniny počas jej výstupu z hĺbky a erupcie na povrchu. Pri jej rýchlom vychladnutí na povrchu môže základnú hmotu tvoriť len vulkanické sklo a hornina nadobúda vitrofyrickú štruktúru. Ďalšie špecifické štruktúry vo vulkanických horninách sú: ofitická, pilotaxitická, tholeitická a hyalopilitická. Hlavné a akcesorické minerály bežných vulkanických hornín sú rovnaké ako u plutonických hornín. Na rozdiel od plutonických hornín sa vo vulkanických horninách vyskytujú aj vysokoteplotné živce, ako napríklad sanidín, a vulkanické sklo, ktoré sa v plutonických horninách vôbec nevyskytuje (výnimkou je pincinit - ortopyroxénový granodiorit s viac ako 50 obj. % skla, ktorý však vznikol za špecifických podmienok). V ultramafických vulkanitoch je okrem olivínu, pyroxénov a perovskitu hlavným minerálom aj melilit. Špecifické zloženie má aj jediný známy recentný vulkanický karbonatit – natrokarbonatit. Skladá sa z fenokryštálov gregoryitu a nyerereitu, ktoré sa tiež spolu s fluoritom a sylvitom nachádzajú aj v jemnozrnnej základnej hmote. Natrokarbonatit obsahuje okrem bežných akcesórií (perovskit, aragonit, brucit, titanit, pyrochlór, periklas, kaersutit a spurrit) aj niektoré exotické akcesorické minerály, ako alabandín, galenit, Mn-sfalerit, kuspidín-niokalit a Mn-monticellit. Minerálne zloženie alkalických vulkanických a hypoabysálnych hornín (lamproity, lamprofýry a kimberlity) je veľmi špecifické a pestré. Detailne je opísané pri jednotlivých horninách v tomto elektronickom atlase. Vulkanické horniny rozdeľujeme do šiestich hlavných skupín:

1. Vulkanické horniny presýtené/nasýtené kremeňom: alkalicko-živcový ryolit, ryolit, dacit, kremenný alkalicko-živcový trachyt, kremenný trachyt, kremenný latit, alkalicko-živcový trachyt, trachyt, andezit a bazalt. Všetky sa klasifikujú v hornom trojuholníku v QAPF diagrame pre vulkanické horniny a niektoré bližšie aj v TAS diagrame, ako bazaltický andezit alebo pikrobazalt.

2. Vulkanické horniny nedosýtené kremeňom: alkalicko-živcový trachyt s foidom, trachyt s foidom, latit s foidom, fonolit, tefritický fonolit, fonolitický bazanit, fonolitický tefrit, bazanit, tefrit, fonolitický foidit, tefritický foidit a foidit. Všetky sa klasifikujú v dolnom trojuholníku v QAPF diagrame pre vulkanické horniny a niektoré bližšie aj v TAS diagrame, ako trachybazalt, bazaltický trachyandezit, trachyandezit alebo trachydacit.

3. Vysokohorečnaté vulkanické horniny: boninit, pikrit, komatiit a mejmechit. Klasifikujú sa v TAS diagrame v kombinácii so špeciálnym diagramom pre vysokohorečnaté vulkanické horniny.

4. Vulkanické horniny s podielom karbonátov viac ako 50 modálnych (obj.) %: natrokarbonatit.

5. Vulkanické ultramafické horniny s obsahom viac ako 10 mod. % melilitu a so zástupcami živcov: melilitit, olivinický melilitit. Ak sa dá stanoviť modálne zloženie, klasifikujú sa v modálnej klasifikácii pre vulkanické horniny s obsahom melilitu. Podľa modálneho zloženia sa dajú klasifikovať aj v QAPF diagrame pre vulkanické horniny, kde spadajú do poľa foiditu. Pri použití tejto klasifikácie sa pomenovávajú podľa prevládajúceho foidu s prídavným menom melilitický – napr. melilitický nefelinit je foidit s melilitom, kde je dominantný foid nefelín. Ak sa nedá použiť modálna klasifikácia, použije sa celohorninová chemická TAS klasifikácia, kde spadajú do poľa foiditu. Na ich odlíšenie od foiditov sa používajú špeciálne kritéria zhrnuté v práci Le Maitre (2004) a podrobne sú uvedené pri hornine v elektronickom atlase.

6. Alkalické vulkanické a hypoabysálne horniny so špecifickým zložením a genézou. Majú svoje samostatné klasifikácie založené na minerálnom a chemickom zložení, prípadne aj na textúrnych znakoch. Tu zaraďujeme:

• a. lamproity
• b. vápenato-alkalické lamprofýry: minetta, vogezit, kersantit, spessartit
• c. alkalické lamprofýry: sannait, camptonit, monchiquit
• d. kimberlity