Nomenklatúra
V súčasnosti je známych 1560 typov magmatických hornín (Le Maitre et al., 2004). Líšia sa farbou, textúrou, prostredím vzniku, minerálnym, modálnym, chemickým a normatívnym zložením. Mnohé horninové typy sú pomenované podľa lokality, prípadne regiónu, kde boli po prvýkrát opísané, napríklad andezit podľa pohoria Andy v západnej časti Južnej Ameriky, lherzolit podľa masívu Lherz (dnes Lhers) vo francúzskych Pyrenejách alebo liparit podľa talianskeho ostrova Lipari. Veľa názvov je odvodených z gréčtiny (fonolit – z gréckeho phonos - zvuk a lithos - kameň, aplit – z gréckeho haploos - jednoduchý), latinčiny, alebo z iných slovných koreňov (peridotit – z francúzskeho péridot - olivín), alebo podľa osôb (wehrlit – podľa Wehrleho, ktorý analyzoval horninu). Niektoré názvy majú nejasnú históriu prameniacu zo slangových pomenovaní hornín baníkmi v dávnych časoch. Napríklad termín bazalt, ktorý je pravdepodobne egyptského pôvodu, sa obyčajne prisudzuje Plíniovi staršiemu, ktorý ho v roku 77 n.l. publikoval vo svojom diele Naturalis Historia. Pôvod niektorých názvov nie je vôbec jasný a ich pomenovanie sa prisudzuje jednému človeku, ktorý ho pravdepodobne zverejnil, alebo použil ako prvý. Napríklad termín granit sa objavil v dielach anglického botanika, lekára a filozofa Caesalpina v 16. storočí. Do roku 1800 bolo známych len 36 horninových typov. Koncom 19. storočia ich už bolo opísaných 522. Zhruba do polovice 20. storočia, kedy sa petrológovia zaoberali hlavne opisom hornín a rozvíjali tak deskriptívnu petrografiu, už bolo známych cca 800 horninových typov. Najplodnejším obdobím bol prelom 19. a 20. storočia, ktoré pokračovalo do 30-tych rokov 20. storočia, kedy do klasifikácie magmatických hornín pribudlo najviac názvov. Celé 20. storočie prinieslo spolu 1002 nových horninových typov. Identifikácia nových hornín v súčasnosti už nie je taká masívna ako v uplynulých dvoch storočiach a moderná petrológia dnes pracuje len s niekoľkými desiatkami názvov magmatických hornín, ktoré sú významné a dôležité. Najnovšiu klasifikáciu magmatických hornín publikoval LeMaitre et al. (2004), ktorá je výsledkom niekoľkoročnej práce špeciálnej komisie (Subcommision on the Systematics of Igneous Rocks) v rámci medzinárodného združenia geológov IUGS (International Union of Geological Sciences) zaoberajúcej sa klasifikáciou magmatických hornín. Zakladateľom a dlhoročným vedúcim subkomisie pre klasifikáciu magmatických hornín bol švajčiarsky geológ Albert Streckeisen (1901 – 1998). Doplnená klasifikácia prináša zmeny oproti staršej klasifikácii (Le Maitre, 1989), ako aj kompletný prehľad všetkých názvov magmatických hornín s ich stručnou charakteristikou a historickým pozadím ich objavenia.
Literatúra
Le Maitre, R.W. (Ed), Bateman, P., Dudek, A., Keller, J., Lameyre, J., Le Bas, M.J., Sabine, P.A., Schmid, R., Sørensen, H., Streckeisen, A., Woolley, A.R. & Zanettin, B., 1989: A Classification of Igneous Rocks and Glossary of Terms. Recommendations of the International Union of Geological Sciences. Subcommision on the Systematics of Igneous Rocks. Blackwell Scientific Publications. 193 pp.
Le Maitre R. W. (Ed.), Streckeisen, A., Zanettin, B., Le Bas, M. J., Bonin, B., Bateman, P., Bellieni, G., Dudek, A., Efremova, S., Keller, J., Lameyre, J., Sabine, P. A., Schmid, R., Sørensen, H. & Wooley, A. R., 2004: Igneous Rocks: A Classification and Glossary of Terms. Recommendationas of the International Union of Geological Sciences. Subcommision on the Systematics of Igneous Rocks. Cambridge University Press. 236 pp.